V päťdesiatke prišla do jej života veľká zmena. Stratila prácu a musela sa rozhodnúť, ako ďalej. Ingrid Kuželová (52) zdvihla hodenú rukavicu, zabojovala, naučila sa jazyk, nezľakla sa zahraničia a dnes opatruje v Nemecku. Čo všetko pri svojej práci prežíva, prezradila v našom rozhovore.
Ingrid opatruje starších manželov, s ktorými si na seba zvykli. Na začiatku však boli vtipné aj trápne situácie, slzy aj krízy. „Dnes úročím všetko, za čo som zabojovala,“ hovorí Banskobystričanka.
Mali ste päťdesiat rokov, keď ste sa rozhodli pre opatrovateľstvo. Čo sa vtedy vo vašom živote udialo?
Dlhý čas bolo mojim chlebíčkom záhradníctvo, vyštudovala som záhradnícku strednú školu v Nitre a pracovala som v obchode s kvetmi v Banskej Bystrici. Potom však znižovali stavy a ja som prišla o prácu. Pol roka som rozmýšľala, ako ďalej, až som sa rozhodla. Urobila som si opatrovateľský kurz.
Prečo práve opatrovateľstvo?
Pretože som vždy mala pozitívny vzťah k ľuďom, a to sa mi potvrdilo aj pri tejto práci. V nej je vyslovene podmienkou, mať ľudí rád a dobre s nimi vychádzať. Začala som teda pracovať pre slovenskú súkromnú agentúru, ktorá hľadá opatrovateľky pre seniorov na niekoľko hodín počas dňa. Práca sa mi páčila, no bola slabo ohodnotená, a tak som sa rozhodla vycestovať do zahraničia cez pracovnú agentúru Atena.
Ako ste na tom boli s cudzím jazykom?
Veľmi zle. Nemčinu som v škole nikdy nemala, takže som sa ju musela učiť od základov. Kúpila som si DVD, knihu a prihlásila som sa do jazykovky. Skúšky, to bolo trápenie. Urobila som ich na tretíkrát. Keď som držala v rukách certifikát, bola som na seba hrdá, lenže potom som prišla do nemeckej domácnosti a zistila som, že všetko je inak.
Čo sa stalo?
Agentúra mi našla nemeckých manželov, obaja mobilní, bez väčších zdravotných problémov. Prišla som k nim domov, pozdravila som sa a predstavila. Pán bol od prvého momentu veľmi milý, povedal mi, budeme si tykať a môžeš nás volať starký a starká. Sadli sme si a začal sa ma pýtať na moju rodinu a prácu.
Potom sa ma spýtal niečo, čomu som vôbec nerozumela, tak som len kývala hlavou a usmievala som sa. Starký na mňa pozeral a povedal, ty mi nerozumieš, však? Očervenela som. Pomyslela som si, no, teraz ma pošle domov. On ma však prekvapil niečím iným.
Každý deň so mnou písal diktáty, pretože ma tú nemčinu chcel naučiť. Doma mám hrubý zošit a v ňom naše každodenné cvičenia. Na začiatku to bolo doslova červené more, čím viac sme však písali, tým som bola v nemčine lepšia.
Koľko majú rokov manželia, o ktorých sa staráte?
Starký 82 a starká 85. Pri tom učení sme sa spolu veľa nasmiali, ale môžem vám povedať, že dnes viem po nemecky podstatne lepšie. Veľa sa spolu rozprávame, lebo obaja sú komunikatívni. Aj to mi veľmi pomáha.
Aký máte vzťah?
Vynikajúci. Hovoria mi, že som ako ich dcéra. Zvykli si na mňa a vždy, keď odchádzam, sú z toho veľmi nervózni. Našli sme si k sebe cestu, pretože boli ku mne trpezliví. Aj ja mám trpezlivosť s nimi, bez toho by to nešlo. V tejto práci je to asi to najdôležitejšie a ešte – mať nadhľad.
Ako vyzerá váš deň? Aké máte povinnosti?
Máme dohodu, že raňajky pripravuje starký, ja prídem dole o pol siedmej, so starkou ideme do kúpeľne, osprchujem ju a pomôžem jej pri obliekaní. Potom si čítajú dennú tlač a ja idem vždy o deviatej kúpiť nové noviny. Urobím puding a začnem variť obed.
Vtipné bolo, že starký predtým polievky nejedával, ja som však na ne bola zvyknutá, varievala som ich a on sa na ne tiež naučil. Popoludní sedíme pri káve a koláči, potom sa idem poprechádzať. Vrátim sa do šiestej, nachystám večeru a po večeri idem do svojej izby a mám čas pre seba. Starkému pichám päťkrát denne inzulín, to je celá moja pracovná náplň.
Obedy teda varievate vy, obstáli ste ako kuchárka?
Starká mi hneď na začiatku povedala, že nejdeme experimentovať a budeme variť nemecké jedlá. Ukázala mi, ako ich mám pripravovať, pretože oni aj guláš varia inak, ako my na Slovensku. Každé jedlo sme teda najskôr uvarili spolu. Musela som si zvyknúť na to, že majú radi, keď sa jedlo podáva doslova horúce. Raz som totiž dostala reklamáciu, že je studené. Tam sa z taniera musí doslova pariť.
Kedy prišla vaša prvá kríza?
Po prvom týždni. Bála som sa ísť dole, hovorila som si, zase nebudem vedieť hovoriť. Aj som si poplakala, ale potom som si povedala, spamätaj sa, máš dobrú rodinu, snažia sa ťa naučiť po nemecky, jazyk sa učíš zadarmo a máš úplnú voľnosť.
Človeku to chvíľu trvá, kým si zvykne. Ja som do tejto rodiny prišla vlastne na záskok, pretože predchádzajúca opatrovateľka musela odísť. Starký sa do nej zaľúbil a starká odvtedy veľmi žiarlila. Takže si viete predstaviť, aký bol náš prvý kontakt, prezerala si ma, neusmiala sa.
Viete, predchádzajúce opatrovateľky si veľmi neobľúbila, no ja mám s ľuďmi trpezlivosť. Dôležité je, neprovokovať a pochopiť toho človeka. Chcela som sa vyhnúť akýmkoľvek náznakom problémov, nikdy som neprovokovala, nosím vždy voľné tričká. Starká si ma nakoniec tak veľmi obľúbila, že keď som prvýkrát odchádzala, chytila ma za ruku a povedala: Ale však sa vrátiš? Však nás neklameš? Teraz, keď mám prísť, nejde ani spať, čaká na mňa, aby ma mohla privítať.
Boli situácie, ktoré vás naučili niečo nové?
Keď sa raz starký so starkou pohádali, odniesla som si to ja. Odvtedy, vždy keď majú výmenu názorov, zodvihnem sa a idem do izby. Poviem starkému, keď skončíte, zazvoň mi a ja prídem dole. Takto sa vyhnem konfliktom, nie som na jednej, ani na druhej strane. A to je veľmi dôležité.
Stanovili ste si nejaké pravidlá?
Vždy, keď odchádzam, ukážem im veci, ktoré si nesiem domov. Tento nápad nie je z ich hlavy, oni nechcú, aby som to robila, ja si však za tým stojím. Mala som zlú skúsenosť, pretože opatrovateľka, s ktorou som sa striedala v predošlej rodine, ukradla pánovi zlatý prsteň. Nikto ma síce neobvinil, no ja ani len nechcem, aby sa to niekedy stalo. Vďaka tomuto môjmu pravidlu som v psychickej pohode, v tejto veci máme úplne jasno, a to je pre mňa veľmi dôležité.
Na aké dlhé turnusy do Nemecka chodíte?
Na tri mesiace. Je to dlhšia doba, ale zvládam to, pretože sa skutočne cítim, akoby to boli moji starí rodičia. Nič mi nezakazujú, nedirigujú ma, akurát mám vždy pri sebe mobil, keď idem von. Raz sa mi totiž stalo, že som sa stratila. Prechádzala som sa uličkami popri kostole a zrazu som nevedela, kde som. Rozrušene som volala starkému a on mi hovorí, upokoj sa a prečítaj mi názov ulice na dome. Za päť minút bol pri mne.
Do akého veku sa dá robiť táto práca?
Dovtedy, pokým máte dosť síl. Do zahraničia so mnou cestujú aj dôchodkyne. Ak sú vitálne, opatrovateľstvo zvládnu.
Ste pripravená na to, že sa manželskému páru môže zhoršiť zdravotný stav?
Áno, som. Na Slovensku som pracovala v sociálnom zariadení, kde boli skutočne ťažké stavy. Starala som sa o týchto seniorov a videla som ich aj umierať. Aj o tom je však táto práca, človek s tým musí počítať. Dobré vzťahy sú veľmi dôležité, no rovnako dôležité je, byť profesionálom. Robiť prácu s láskou, no zachovať si potrebný odstup.
Aký človek je dobrým opatrovateľom?
Určite tolerantný a trpezlivý. Musí počítať s tým, že sa bude starať o ľudí s demenciou, ktorí majú rôzne stavy a nie všetko, čo povedia, aj myslia vážne. Dobrý opatrovateľ musí mať ľudí úprimne rád, ak to tak nie je, práca bude pre neho trápením.
Ja mám dar, že si dokážem ľudí získať. Aj tí, ktorí sú na začiatku odmeraní, sa po čase začnú usmievať. Keď sa toto stane, vtedy sa lámu ľady.
